Erasmus Taliansko
1.Deň
Už si ani nespomeniem, kedy naposledy bolo takto neznesiteľne horúco. Vonku je na nevydržanie. Priam ideálne počasie na celodenné cestovanie. O desiatej hodine ráno sme už všetci čakali s kuframi na vlakovej stanici v Trenčíne. Plní očakávaní aj obáv z toho, čo nás čaká počas nadchádzajúceho týždňa. Vo vlaku nebolo jediného voľného miesta a väčšinu cesty sme museli prestáť v prepotenej uličke, kde sa spolu s nami tlačilo ešte nemalé množstvo cestujúcich. Nevadí, aspoň let prebehol relatívne hladko. Pohľad na krajinu z výšky bol priam dych berúci a som si istá, že mnohí majú krásny zážitok. Najmä tí, čo leteli po prvýkrát.
2. Deň
Po náročnom predchádzajúcom dni sme sa zobudili stále trochu unavení a ubolení. Okolo pol desiatej sme sa všetci presunuli do školy a ihneď začali pracovať. Spolu s Paolom sme vytvárali naše vlastné virtuálne reality a naučili sme sa veľa zaujímavých vecí o 3D grafike. Zo začiatku nás premáhali obavy a mierny stres z neznámeho, no celý deň napokon dopadol lepšie ako sme očakávali. Na obed nás naši učitelia zobrali do útulného bistra Beddini, ktoré ponúkalo neuveriteľne pestrý výber jedál z talianskej gastronómie. Myslím, že nikto neodchádzal hladný. Večer sa niektorí z nás vybrali do neďalekého kina s novonadobudnutými priateľmi, iní dali prednosť voľnej zábave na izbe.
3. Deň
Na tretí deň sme sa vybrali do neďalekého mesta Assisi, ktoré je známe najmä vďaka duchovnému životu a honosným katedrálam. Po prehliadke sme dostali možnosť nakúpiť si drobné suveníry v podobe vyrezávaných krížikov z olivového dreva, náhrdelníkov s náboženskou tematikou a magnetiek. Na obed sme ,,skočili“ do malej bagetárne na ochutnávku rôznych talianskych salám, syrov a vína. Neviem, komu napadlo ,,osviežiť“ obyčajné Pecorino hľuzovkou, ale ten človek bol jednoznačne génius. Po návrate z výletu si väčšina z nás musela aspoň na chvíľku ľahnúť, pretože s plnými bruchami sme sa ledva dokázali hýbať. Večer už opäť každý trávil po svojom. Mnohí z nás využili príjemné počasie na prechádzku popri rieke neďaleko centra. Od nášho ubytovania to bolo naozaj len na skok. Celý deň sme napokon zakončili priateľským posedením na hotelovej terase s ostatnými študentmi.
4. Deň
Ráno ako každé iné začínalo raňajkami. Naša jedáleň zakaždým prekvapí novým koláčom, čo my (predovšetkým dievčatá) vždy oceníme. Počasie máme stále veľmi horúce, no zdá sa mi, že každým dňom sa teplota zmierňuje. Dnes máme namierené do Montefalca. Som zvedavá, čím nás študenti v škole prekvapia.
Update 1
Naša zoznamka národností bola veľmi zaujímavá. Najmä vtedy, keď sa učitelia ,,sekli“ s počtom ľudí, pretože niektoré skupinky (ako napríklad moja) mali veľmi veľký nepomer v národnostiach. Nevadí, aj to sa stáva. Čakáme na ďalšie inštrukcie, ale učitelia sa momentálne akosi vyparili.
Update 2
Na obede bolo fajn. Každý mal na výber z troch jedál. Všetky boli úplne odlišné, no všetci si vedeli vybrať. Po obede nás rozdelili do skupín jednotlivých programov, ktoré majú vypracovať daný projekt. Poviem vám pravdu, bol v tom totálny chaos. Všetci boli nervózni, pretože nás neustále prehadzovali do iných skupín. Neuveriteľné...
Update 3
Aby toho nebolo málo, večer sme nestihli autobus do Foligna, pretože nás náš team leader Julianus zdržal o niečo dlhšie na tímovej porade. Naspäť do mesta nás musel vziať Etienne na svojejn starej Toyote. Poviem vám, Taliani šoférujú celkom riskantne, ale predstavte si Francúza, ako sa rúti v 90-tich kilometroch za hodinu do kruhového objazdu. To bola jazda...
5. Deň
Piaty deň nás prekvapil svojou akčnosťou. Do Montefalca sme dorazili okolo desiatej a hneď sme sa so svojimi tímami pustili do práce. Priznám sa, že na obed som už bola z toho chaosu mierne deprimovaná a potrebovala som sa s kamarátkami prejsť aspoň do neďalekého supermarketu. Náš team leader dorazil až okolo šiestej večer a až potom začala pravá ťažká robota. Za dve hodiny sa nám podarilo urobiť väčší kus práce ako za celý deň. Naspäť do Foligna sme odchádzali veľmi unavení.
6. Deň
Dnes nás nanešťastie čakalo ešte viac práce ako včera. Rozbehnuté projekty bolo treba dokončiť a priviesť do dokonalosti. A najmä natrénovať prezentovanie (s tým sme mali asi najviac roboty). Pri pomyslení, že sa budem musieť postaviť pred miestnosť plnú ľudí, mi zvieralo hrdlo. Nikdy som nemusela rečniť pred davom a zrazu už nebolo úniku. Najväčšie problémy mi robili hlasivky, ktoré mi po celom dni takmer vypovedali službu. Julianus odo mňa vyžadoval, aby som počas prezentovania doslova kričala, aby ma zajtra počuli aj ľudia v zadnej časti miestnosti. Zo školy som odchádzala zachrípnutá. Po večeri si pre nás učitelia pripravili prekvapenie v podobe pool party, na ktorú postupne prichádzalo stále viac a viac ľudí. Atmosféra bola úžasná, len škoda, že sme nemohli ostať dlhšie.
7. Deň
Deň vyhodnotenia súťaže. Ráno som sa zobudila so žalúdočnými kŕčmi a presvedčením, že to určite nezvládnem. Naozaj nezvládnem. Nikdy som nemusela rečniť pred davom, tak prečo práve dnes? Nakoniec to nedopadlo až tak strašne. Myslím, že všetci boli vystresovaní, nie len ja. Súťaž sme dokonca vyhrali. Hoci len v jednej kategórii, ale aj to sa počíta. Po vyhlásení víťazov nás čakalo skupinové fotenie a potom najhonosnejší obed za posledný týždeň v podobe švédskych stolov. Viete, ako chutí kaviár? Ani ja nie, pretože som si ho nedala (a teraz to ľutujem). Ale viem, že bol v ponuke. Ach, Taliansko mi bude chýbať. Poobede nás čakal krátky výlet do neďalekého aquaparku (nuž, keď nie sme pri mori, aspoň bazény nám musia stačiť), ktorý bol už len čerešničkou na torte a príjemným zakončením fantastického týždňa.
8. Deň
Ráno po nás prišiel minibus a všetci spolu sme sa odviezli na letisko. Zbohom Taliansko, odchádzame. Dúfam, že ešte niekedy budem mať príležitosť vrátiť sa, pretože keď som z lietadla videla, ako mi krajina mizne za oblakmi, zmocnila sa ma zvláštna ľútosť. Vo Viedni sme nastúpili do autobusu a o hodinu sa už pred nami týčili vežičky Bratislavského hradu. Do Trenčína sme dorazili už za tmy, rozlúčili sme sa a išli domov užívať zaslúžené voľno.
Záver:
Taliansko sme navštívili len na pár dní, ale spomienky nám ostanú navždy. Niečo sme zažili, niečo nové ochutnali, no najmä sme stáli tvárou v tvár inej kultúre, novým ľuďom a pracovným výzvam. Stálo to zato!
